Diamond Cuties

Dalmatínec si nás získal svojím jedinečným vzhľadom. Hľadali sme plemeno psa, ktoré nebude len naším spoločníkom, ale aj vizitkou – také, ktoré každý v našom okolí spozná a bude vedieť, že patrí k nám. Dalmatín v tomto vyniká. Naše srdcia si získal nielen svojou veselou povahou, ale aj tým, že miluje svoju rodinu a chce jej byť nablízku. Je od prírody priateľský a vľúdny k deťom, čo bolo pre nás tiež kľúčové. Dalmatín dopĺňa našu rodinu už niekoľko rokov a presvedčil nás, že práve tomuto plemenu chceme venovať náš čas, lásku a chovateľskú prácu.

Celý náš život nás sprevádzajú štvornohí priatelia. Teší nás, že naša láska k zvieratám sa preniesla aj na naše dve dcéry. Milly prišla k nam do rodiny keď mala staršia dcéra 10 rokov a mladšia 8. Mať doma hravé bodkované šteniatko bolo zábavné pre obe z nich, no časom staršia v sebe objavila túžbu naučiť Milly rôzne povely a triky. Na YouTube narazila na video, v ktorom ukazovali, ako naučiť psa podať labku. Povedala si, že to musí naučiť aj Milly. Od tej chvíle sa začala naša spoločná cesta tréningov. Milly sa postupne naučila množstvo trikov – od jednoduchších ako od „popros“ alebo „vyzúvanie“ ponožiek, až po tie náročnejšie ako rôzne odrazy od tela. Je úžasné pri tréningoch sledovať, ako premýšľa a hľadať spôsob, ako jej povel vysvetliť tak, aby mu naozaj porozumela. Nie je tajomstvom, že nemá výrazný drive a všetko robí vlastným tempom a rozumom, a je na nej krásne vidieť, že tvrdohlavosť neznamená nevycvičiteľnosť. Napriek svojej tvrdohlavej povahe je Milly veľmi inteligentná a dnes ovláda približne 60 povelov. Aj vďaka nej vieme, že dalmatín sa dá vycvičiť – keď viete, ako na to. 🙂

Milly sme si k nám do rodiny nebrali s cieľom chodenia na výstavy. Chceli sme ju najmä ako rodinnú spoločníčku. Keď sme sa však prvýkrát zúčastnili oblastnej výstavy psov v Pezinku, očarilo nás to natoľko, že sme sa to rozhodli skúsiť aj my. Keď sme začali chodiť na výstavy, Milly mala už 15 mesiacov, a to je aj dôvod, prečo nemá ukončený juniorský šampionát. Jej výstavným handlerom bol spočiatku manžel, neskôr sa osmelila dcéra, a manžela do kruhu už viac nepustila. Napriek neskoršiemu štartu si Milly získavala srdcia rozhodcov a stihla nazbierať viacero titulov.

Počas prípravných tréningov na výstavy sme si jedného dňa všimli, že na vedľajšej ploche v hale prebiehajú tréningy agility. Rozhodli sme sa si jeden takýto tréning vyskúšať a práve tam sme stretli výbornú trénerku, vďaka ktorej sme sa tomuto športu začali naplno venovať a venujeme dodnes. Agility nie je jednoduché, najmä vzhľadom na Milly pohodovejšiu (miestami lenivejšiu povahu), no nevzdali sme sa. Agility robíme s Milly už tri roky, zúčastnili sme sa viacerých neoficiálnych súťaží, kde vždy zabodovala. Momentálne sa snažíme zložiť agility skúšky a zúčastňujeme sa aj na oficiálnych pretekoch. Odmenou pre nás je aj radosť povzbudzujúcich, mnohí z nich nikdy nevideli súťažiť dalmatínca, a už vôbec nie v agility.

Ako Milly rástla, všimli sme si jej empatiu k mojej sestre, ktorá má Downov syndróm. Nikdy sme ju neučili, aby sa k ľuďom s handicapom správala opatrne, sama to vycítila a chcela im byť vždy na blízku – ako psí terapeut. Niekde tam sa zrodila myšlienka o tejto forme pomoci si naštudovať viac. Mali sme to šťastie, že v tom čase sa na Slovensku otváralo prvé akreditované vzdelávanie – Intervencie s asistenciou zvierat, ktoré mne ako špeciálnej pedagogičke a logopedičke doplnilo mozaiku pomoci klientom, s ktorými dennodenne pracujem v poradni. K jednému vzdelaniu sa pridalo ďalšie a ďalšie, či už na Slovensku alebo v zahraničí. Milly opakovane úspešne absolvovala canisterapeutické skúšky a dnes sa spolu robíme radosť nielen malým deťom, ale aj dôchodcom.